Funken Gruven Podcast p. 10 – Killian Jörg & Jorinde Schulz: Die Clubmaschine (Berghain)
Ísť len tak „na chvíľu“ kuknúť do Berghainu, to je, ako keby si si kúpil bežecké tenisky a bez tréningu a skúseností sa prihlásil na maratón.“
(Killian Jörg)
Počúvajte podcast na Spotify alebo Itunes.
Vedeli ste, že v klube Berghain zapíjala svoj album na privátnom žúre aj Lady Gaga? To len tak na úvod, aby sme sa zbavili zbytočného pátosu a rešpektu. Aj tento priestor, ktorý od septembra 2020 funguje ako galéria, má svoje slabšie chvíle. Na internete nájdete veľa článkov, ktoré vás dostanú do rozpakov, napr. jeden z nich sa volá „Ako prežiť 24 hodín v Berghaine.“ Ďalšie prepierajú známe fakty, od nevypočítateľného vstupu, zákazu fotenia až po rôzne úrovne homosexuálnych príbehov, pretože klub od roku 1990 funguje predovšetkým ako klub pre túto komunitu. Tak, o tomto naša kniha nie je. Upozorňuje na to už v prvej kapitole s názvom METÓDA. Ak vám to znie odborne, máte pravdu. 200-stranový čierny paperback je brilantné filozofické dielo, presne, analyticky usporiadané a s jasným cieľom – vyhnúť sa všetkým populárnym skratkám a bulvárnym klišé. Nie je zábavným manuálom pre masy, turistickým bedekrom, nie je kindertechnom ani nejakým drumkódom, ktorý všetko odhalí, naopak, ide ďalej, útočí na minimálne tretiu signálnu sústavu a vyžaduje veľmi pozorného čitateľa. Alebo poslucháča…. Vitajte v našom pravidelnom podcaste.
Dvere za zrkadlom
Takže, o čo v knihe ide? Autori, filozof Killian Jorg a aktivistka Jorinde Schulz hovoria:
„Berghain nás zaujíma hlavne ako objekt diskurzu, ako kolotoč mocenských a oslobodzujúcich techník, v ktorom sa odzrkadľujú niektoré politické tendencie 21. storočia.“
Ešte raz, pretože s týmto môže byť na Slovensku problém. V našom bežnom chápaní je klub miestom povrchnej zábavy pre všetkých, a je často len jednou z nočných zastávok. Inú funkciu nemá. Prvá vec, ktorá tak Berghain výrazne odlišuje od všetkého, čo poznáme u nás, je vstupná politika. Dnu sa nedostane každý.
„Subkultúra nie je demokratická, aj keď sa zvnútra tak javí,“ hovorí v knihe novinár Tobias Rapp. Myslí to v dobrom. Prínos subkultúr a alternatívneho umenia sa prejavuje najmä smerom do ich vnútra, vytváraním určitej exkluzivity a ochrany. Porovnajte si to s Loveparade. Práve tento megalomanský tanečný hybrid bol jedným z prejavov a zároveň príčinou úpadku elektronickej tanečnej hudby. Loveparade prišla pôvodne s myšlienkou otvorenosti a tolerancie, pričom techno malo byť jej nástrojom. Bola v správnom čase na správnom mieste a stala sa politickým výrazom spoločenského diania prelomových 90-tych rokov. Už čoskoro sa však ukázalo, že výsledkom „celebration generation“ nebude technomaschine ale skôr geldmaschine, čiže stroj na peniaze sprevádzaný bizarnými produktmi akými boli napr. skupina Scooter, relácia Club Rotation a následne masívna vlna EDM.
Mainstream nezabíja len hudbu a kluby, zabíja subkultúru ako takú, presadzuje mocenské normy väčšinou v prospech bielych heterosexuálnych mužov. Berghain našťastie ostáva aj dnes „safe space for types of gender and sexual variance“. „Keď vchádzam dnu, fakticky opúšťam Spolkovú republiku Nemecko,“ hovorí jeden z rejverov v dokumente Sub Berlín. Exkluzivita vstupu nie je ekonomickým kalkulom, je nutnosťou, bez ktorej by Berghain pravdepodobne postihol „osud gréckych dovolenkových miest, ktoré ešte pred 20 rokmi patrili k tajným cestovateľským tipom,“ konštatuje Killian Jorg. Demokracia je vláda ľudu, v tomto prípade môžeme hovoriť skôr o vláde zberby. Legendárne dvere v Berghaine vyfiltrujú heterogénnu masu na perfektný partycrowd, pričom všetko ostatné, čo zaváňa normalizovanou strednou triedou – zberbou, ostane vonku. Klub tak osciluje medzi obyčajnou kažodennosťou a elitárskosťou lepšieho sveta, eskapismom a normalitou, stáva sa etickou autoritou a dôležitým orientačným bodom.
Náročné čítanie, máte pravdu. Autori knihy posúvajú latku interpretácie „clubbingu“ naozaj vysoko. Na stránkach sa tak stretnete s názormi rejverov v úzkom prepojení s velikánmi filozofie, sociológie ako napr. Theodor Adorno, Gilles Deleuze (žil delúz), Karl Marx, Bruno Latour (latúr) či Jeremy Rifkins… Všetko je presne odzdrojované, náročné pasáže striedajú názory hudobných teoretikov, prepisy rozhovorov priamo v klube a autentické screeny internetových diskusií.
Klub ako masturbácia
Berghain nechutí vždy sladko. Undergroundová fasáda je podľa autorov knihy často obyčajnou fatamorgánou – bublinou za ďalšou bublinou. Pohľad na berlínsky klub ako dokonalú simuláciu slobody západného sveta, v ktorej smieš všetko, patrí k najzaujímavejším častiam knihy. Práve tu sa stretneme s analýzou organizácie priestoru a služieb, hudby a logistiky. Pridáva sa aj globálny hype, ktorý prináša tlak komercionalizácie. Čo sa stane, keď sa to „odlišné“ stane okamžite cool a dostupným? Čo sa stane, keď sa proces komercionalizácie toho „iného“ udeje tak rýchlo, že sa už nebude dať odlíšiť od normy? To sa už čiastočne deje, a ani Berghain nie je voči týmto degeneratívnym trendom imúnny. Byť „anti mainstream“ je už dlhšie mainstreamom, klub tak musí doslova tancovať niekde na tenkej hrane medzi skutočným undergroundom a undergroundom, ktorý sa na underground len hrá. „Mládežnícka rebélia sa stala súčasťou marketingu, už nie je hrozbou, naopak, môže sa premeniť na produkt prinášajúci zisk,“ zamýšľa sa Killian Jorg. „A presne na tomto mieste vzniká pocit autentickosti „trueness“, aj keď aj ten je iba perfektnou, trhu prispôsobenou simuláciou,“ dodáva.
Okej, pozrime sa aj na druhú stranu mince. Klubová scéna v Berlíne sa nastavila na rytmus párty turizmu. Veľa klubov by bez turistov skrachovala. Toto je jeden z faktorov, prečo kluby ako Berghain, Tresor, Watergate potrebujú stabilné rituály a Berlín nálepku mesta večnej bohémskej klubovej mladosti. Berghain ponúka vlastnú formu sociálnej plastiky. V podstate kopíruje nastavenie našej spoločnosti. Predstavuje určité rozpory, napätia a mechanizmy v budove starej elektrárne. Zabezpečuje rovnosť a slobodu pre všetkých v klube, kým vonku vládne tvrdý „vstupný režim“. „Nepripomína vám to niečo?“ pýta sa Jorinde Schulz. Tí, čo sú vonku, poslušne a disciplinovane čakajú v rade aj niekoľko hodín. Simulácia autentickosti v nomádskom pohybe, za studenými fasádami vládne teplo komunity.
A čo ten stroj? Už v 18. storočí filozofi hovorili o človeku ako o mechanizme, v ktorom nie je miesto pre dušu. K strojom patrí kalibrácia, presnosť, výdrž, opakovanie. Keď tancujete na techno, v prvom rade musíte pohyb prispôsobiť basovej linke. Najlepší pocit prichádza, keď odrazu „zistíte“, že ste tancovali úplne automaticky. Priam vojenská práca s telom sa podriaďuje stroju. S každým štvrtým úderom naspäť do východiskového bodu, ramená mapujú claps a snares, hruď je natočená smerom k DJ-ovi, pochodujete na mieste. K tomu pravidelná kalibrácia tela kofeínom, alkoholom, viagrou, psychofarmakami, drogami. Človek, stroj, spoločnosť. „Je to,“ hovorí Killian, „akoby nám boli všetky tie všetky pohyby, búchanie, zvuky epigeneticky vpísané. Akoby sme v starej fabrike hľadali vlastné odcudzenie.“ V ekonómii sa hovorí o fordizme, ktorý v továrňach zaviedol normovanú prácou, presne rozdelenú na jednotlivé efektívne úkony. Podľa autorov knihy fordizmus nezmizol, len sa presunul do kreatívneho biznisu, selfmenežmentu a individualizmu, ktorý z človeka robí rovnaký odcudzený zautomatizovaný produkt. Strojofília je stále v nás.
Bodka. Kniha Die Clubmaschine Berghain si zaslúži 10 bodov z 10. Rozsahom a zameraním je možno jedinou svojho druhu. Je náročná, čitateľovi sa nepodlizuje, spolieha sa na jeho trpezlivosť a istú mieru intelektuálneho masochizmu. Pretože, áno, miestami je to naozaj sebatrýznenie, niť pochopenia je poriadne zamotaná, skrytá alebo pokračuje niekde v diaľke za vašou intuíciou. Na druhej strane vás dokáže odmeniť kryštalicky presnými analýzami a precíznym vypichnutím toho podstatného. Nechýba jej dynamika, kreatívne nadpájanie motívov a vysoká miera inšpiratívnosti – v poslednej kapitole odkazuje na množstvo zaujímavých dokumentov, videí a podcastov.
Možno si poviete, načo čítať knihu o kluboch a techne, podstatné je do klubov a na techno chodiť. Je to pravda len čiastočne, treba si uvedomiť, že každá subkultúra potrebuje nejaké zrkadlo, ktoré ukáže jej aktuálny stav a možnosti manévrovania v budúcnosti. Bez reflexie sa nám totiž ľahko môže stať, že na to techno nebudeme mať kam ísť, alebo sa budeme musieť uspokojiť s jeho fejkovými podobami.
