Funken Gruven Podcast p.6: Felix Denk a Sven von Thulen – Der Klang Der Familie
6-ta časť nášho podcastu vás zavedie do Berlína. Späť do 90-tych rokov, keď techno predstavovalo nový hudobný a spoločenský fenomén… Počúvajte aj na Spotify a iTunes.
„Na začiatku vždy platilo, že DJ-s nie sú žiadne hviezdy. Sú rovnako dôležití ako tí, čo tancujú.“
Mijk van Dijk
Ahojte, vítam vás už pri šiestom Funken Gruven Podcaste, ktorý sa venuje zaujímavým knihám o elektronickej tanečnej hudbe a párty scéne. V každej časti predstavíme jednu knihu, ktorá sa venuje house /techno music, alebo celkove elektronickej tanečnej scéne. Takže, ak sa aspoň trochu zaujímate o históriu a dianie na tanečnej scéne, občas čítate, chcete tip, recenziu, odporúčanie, ale aj kritiku, tak počúvajte ďalej… Moje meno je Good Mood a želám vám príjemné počúvanie…
Monumentálne pophistorické dielo! Zábavný román z obdobia „spoločenského obratu“, veľkolepý berlínsky román! Rovnako vtipné ako aj zábavné! Pravdepodobne najdôležitejšia kniha o berlínskej techno scéne! Takéto hodnotenia kritikov získala kniha nášho dnešného podcastu. Kniha o techne. Predstavte si niečo také u nás.
No, Der Klang der Familie alebo Zvuk rodiny je určite topka. Čerešnička klubovej literatúry. Nemecká precíznosť v minimalistickom čierno-bielom balení. Taký knižný Kraftwerk. 423 strán berlínskej „techno-encyklopédie“. Kniha vyšla v roku 2012 v nemeckom vydavateľstve Suhrkamp a napísali ju dvaja nadšenci Felix Denk a Sven von Thülen. Dobrou správou je, že bola preložená aj do angličtiny a španielčiny Poďme sa na ňu pozrieť bližšie..
V podstate to bola všetko náhoda. Vznikla nová, surová, strašná, robotická „Machinenmusik“ a potom v 1989-tom spadol múr. Ten Berlínsky. Vo východnom Berlíne skolabovala vláda a bývalé hlavné mesto Nemeckej demokratickej republiky sa premenilo na dočasnú autonómnu zónu. Ďalej to už asi poznáte z množstva vydarených ale aj turisticko-gýčových hudobných dokumentov. Mladí ľudia objavia nové priestory, bunkre z 2. svetovej vojny, opustené fabriky alebo pivnice a začnú tam robiť párties. Nedá sa povedať, že nelegálne. V tom bol ten vtip. To čaro. Určitú dobu totiž nikto netušil, čo presne je a čo nie je legálne, ktorá budova je alebo nie je niekoho vlastníctvom. Jasné, techno vzniklo v Detroite. A aj v Detroite mali kopu spustnutých hál a prázdnych skladov. Ale! Nemali tam klubovú scénu! A tak vznikla jedinečná „družba“ a hudobná symbióza dvoch rozbitých miest v dezolátnom stave. Rozmýšľam, ktoré slovenské mesto by sa k nim mohlo pridať. Ale späť do Berlína. Samozrejme, že techno nie je čisto jeho dieťa. Vo Frankfurte bola už v 80-tych rokoch profesionálna sieť klubov, producentov a labelov. A bolo tam aj „techno“. Západný Berlín bol zas experimentálne rockový. Pochádzala odtiaľ napr. aj jedna kapela, ktorej názov mi o chvíľu možno spôsobí menšie problémy. Takže, 3, 2, 1: Einstürzende Neubauten.Poznáte? Odporúčam…
Techno sa v Berlíne rýchlo stalo soundtrackom výnimočného stavu. Malo na to všetky predpoklady: prinášalo energiu nových zvukov, príťažlivú mágiu opustených párty-lokalít a silný odkaz slobody. Dokonca, aj DJ bol zo začiatku len jeho súčasťou, nie stredobodom. Postupne sa zo subkultúry stala popkultúra. Produkt. Fast food. A Marusha bodovala v hitparádach s trackom „Somewhere over the Rainbow“…
Dobre, stop. Takto tá kniha začína. Našťastie, na ďalších 400 stranách už autori nechávajú rozprávať samotných aktérov – členov veľkej berlínskej párty rodiny. V 150 interview zaznejú hlasy všetkých – rejverov, dj-ov, umelcov, majiteľov klubov, promotérov, novinárov ale aj vyhadzovačov alebo ľudí pracujúcich na bare. Ako som už spomínal, kniha je mimoriadne disciplinovaná. Obrovská sieť príbehov, postrehov a spomienok je rozdelená na tri časti. Prvá mapuje hudobné dianie v 80-tych rokoch, druhá šialené roky 1990 a 1991 a tretia obdobie rokov 1992 až 1996. Nechýba prehľad postáv a miest, DJ-hitparády a dlhý zoznam odkazov. Každá kapitola sa následne delí na kratšie uzavreté tematické celky, takže, začať čítať knihu môžete v podstate kdekoľvek. Nechajme v tejto časti oddychovať chronicky známe DJ-ské tváre a skúsme sa započúvať do rozprávania „tých ostatných“, pretože kniha je do veľkej miery venovaná práve im.
Hovorí Regina (manažérka klubu Tresor):
„Vlastne, ten menežment bol katastrofa. Tresor bol večné stavenisko. Fakt. Všetko sa robilo za pochodu. Mali sme problémy s vodou. Vodárne Východný Berlín neexistovali. Boli už len vodárne pre celý Berlín. Kvôli papierom sme tak museli chodiť na západ. Usmievali sa na nás, že okej, jasné, že nám pomôžu a dodajú vodu. Stačí im predložiť plány, ako je v klube vedené potrubie. Aha! Podklady by nám vraj mali poskytnúť vodárne v bývalej východnej časti. Čosi. Beznádejné. Na adrese vodárne stálo už len zopár kontajnerov. Zaklopala som a do jedného vošla. Nikto mi nevedel pomôcť. Zúfalstvo. Konečne sa objavil nejaký kompetentný týpek a odviedol ma do druhého kontajneru. Tam mi dal rolku vraj s nejakým veľkým územným plánom alebo inžinierskou sieťou. Žiarila som šťastím. Až kým som si to nechcela odfotiť. Na papieri nebolo nič. Skutočne, nič. Som si myslela, že ma chcú ojebať. Ale, ten chlap mi vysvetlil, že sa predsa nachádzame na hranici, v bývalom hraničnom pásme medzi východným a západným Berlínom. Stadiaľ nemali plán ani samotné vodárne. Dochádzalo nám len pomaly, čo za zmenu vlastne prežívame…“
Rozpráva Wolle XDP (breakdanceový tanečník, pôvodne z východného Berlína):
„Spravili sme si takú mašinku na ovládanie stroboskopov. Haha. Mali sme také silnejšie – 20 000 wattové. S týmto sa dalo na parkete ľahko upadnúť do hypnózy. Trance a extáza boli pre mňa dve odlišné veci. Trance bol skôr hypnotický stav, človek vchádza hlbšie a hlbšie do seba a v určitom momente sa stáva akoby šamanom spojeným s celým vesmírom. Extáza, to je naopak, keď som sa úplne rozplynul, vyletel hore do vzduchu a musel som proste skákať a skákať. Absolútny Rave, chápeš. Náš koncept bol, dostať ľudí celkom blízko k extáze, držať ich tam, ale vždy len tak blízko, aby následne mohli opäť klesnúť do trancu. Až sa človek dostane do stavu, keď vôbec nepotrebuje beat. Tancuje aj na plochy a rôzne sférické zvuky. Také troška hippie stavíky. Ale fungovalo to.“
Hovorí Oliver Marquardt (DJ a organizátor rejvov):
„Neexistovali žiadne pravidlá. Mohli ste húliť na ulici vedľa policajta a nič sa nestalo. Polovica policajtov z východu netušila, o čo ide a druhá polovica mala úplne iné problémy. Ľudia, jednoducho, určitý čas fungovali úplne bez zábran. Akoby neboli žiadne hranice. Hlavne, čo sa týka drog. Veľa detí z východu s tým malo fakt vážne problémy. Proste, išli cez. Viedlo to naozaj k množstvu excesívnych prejavov. Boli sme zvedaví a bez zábran.“
Hovorí Sven Rohrig (Hudobník a producent 3 PHASE):
„Ako producent si musel techno skutočne milovať, aby si ho mohol robiť. Lebo, inak to bolo dosť nevďačné. Nikto ťa nepoznal, tvoje platne si kupovali len DJ-i. A vieš, akí sú ľudia. Platí to aj dnes. Väčšina si myslí, že to ten DJ robí tú hudbu. A dokonca priamo pred ich očami. To ma sralo. Dj-i boli zbožňovaní ako rockové hviezdy, a to za platne, ktoré vyprodukovali iní ľudia.“
Hovorí Mark Ernestus (Hard Wax Berlin):
„Často nám vyčítali, že techno neprejavuje vôbec žiadny politický postoj. To som sa vždy pýtal, kto to stanovil, že hudba niečo také musí mať – takéto všeobecne-platné kritérium. Asi si na to zvykli v 60-tych a 70-tych rokoch, ale pri elektronike to bolo úplne mimo. Práveže bolo neuveriteľne oslobodzujúce mať konečne hudbu, ktorá túto politickú rovinu necháva vonku a sústredí sa čisto na rytmiku a emócie. Išla z toho veľká sila.“
Hovorí Inga Humpe (speváčka a hudobníčka):
„Bola som skutočná Raver-girl. A úplne v pohode som prežúrovala 10 rokov. S prirodzenou drzosťou a ľahkosťou. Haha. To predtým nebolo možné. Vnútorne som sa oslobodila od 80-tych rokov. Totálna premena. Bola som nesmierne šťastná, že som sa zbavila všetkých tých „pop sračiek“. Táto doba je dodnes základom môjho života a zrejme to tak aj ostane. V srdci som stále rejverka, pretože to celé bola veľká srdcová záležitosť.“
A tak ďalej a tak ďalej. Veľký berlínsky rodinný príbeh z 90-tych rokov je nekonečný. Otvára nové a nové priestory, často kontroverzné, vyprchané, prázdne, ale aj naplnené hlbokým zmyslom a láskou. Nie, kniha nie je sentimentálna, ani patetická, a už vôbec nie gýčová. V presne vymeraných dávkach ukazuje a zbiera, kombinuje, a priam sociologicky vyberá to podstatné. Nie je románom, kde význam alebo pointu musíte hľadať medzi riadkami. Fakty, zážitky a myšlienky sú poukladané na povrchu, hneď, bez obalu. Všetko je jasné a zrozumiteľné.
Čo povedať na záver? Pre tých, ktorí knihu prežili, musí byť naozajstným pokladom. Pre nás ostatných je skôr zvláštnym odkazom. Chvíľami romanticky cítite, že by ste vtedy a tam chceli byť, ale potom vám dôjde, že vlastne, ani nie. Nešlo by to. Miera anarchie a chaosu spoločenskej premeny by pre nás bola už asi nezvládnuteľná. Nedávali by sme tú rýchlosť, nestálosť a neistotu. Predstavte si len, ako v piatok idete do klubu, a o týždeň už neexistuje. Ani klub a ani tá budova. Z nula na sto. Z pivnice na miliónovú Love Parade za dva roky. Čisté šialenstvo, ktoré je ťažko spracovať. Akoby dianie geometrickým skokom predbehlo naše chápanie. Je to lákavé ale aj odstrašujúce. A, aspoň pre mňa, mimoriadne inšpiratívne. V tom zmysle, že sa to celé raz, predsa len, môže stať aj nám…
