Funken Gruven Podcast p. 9 – Tobias Rapp: Lost & Sound – Berlin, Techno und der Easyjetset
URčite jedna z NAJ kníh o berlínskej klubovej scéne v našom pravidelnom podcaste. Počúvajte aj na Spotify a iTunes.
„Ty si Efdemin?“ pýtajú sa dvaja mladí chalani Filipa Sollmanna, ktorý si vybehol na terasu dať rýchlu cigaretu pred hraním.
„Áno, prečo?“
„Kámo, ty si ten najlepší DJ na svete,“ reaguje jeden z mladíkov a cez plece prehodí tomu druhému: „Kámo, to je Efdemin, ja neverím!“ Otočí sa späť na k Filipovi Sollmannovi:
„Hej, a kedy hráš?“
„O pol hodinu.“
„Super, môžeme si dať spoločnú fotku?“
„A musí to byť teraz? Čo tak počas hrania?“
„Okey, cool, jasné.“
Do rozhovoru sa zamieša dievča, ktoré sedí vedľa: „Hej, si známy?“ filip Sollmann sa zasmeje. Dievča pokračuje: „Všetci tu o tebe hovoria, takže musíš byť.“
Nejaký Švéd sa objaví priamo pred nami: „Anybody got drugs? Ecstasy? Cocain? I dont care.“
Nikto mu neodpovedá, a tak odchádza preč. Dvaja fans Efedemina ostávajú stáť. Jeden z nich má klobúk ako Pete Doherty a mikinu s kapucňou, druhý je blonďák s pľandravými nohavicami spustenými hlboko pod zadok. Práve začali letné prázdniny.“
Knižný Berlin Calling
Ak ste v úvodnej ukážke zachytili stopy irónie spolu s opisným, možno až kritickým podtónom, počúvali ste dobre. Kniha novinára Tobiasa Rappa: Berlin, Techno a Easyjetset je presne taká. Vyšla v roku 2009 vo vydavateľstve Suhrkamp, v dobe, kedy sa o techne hovorilo ako vyhorenom pacientovi prežívajúcej svoju klinickú smrť. „Nulové roky“, teda prvé 10-ročie nového milénia bolo naozaj obdobím určitej premeny. Veľká rejvová eufória 90-tok opadla, techno zmizlo z verejnoprávnej televízie a hitparád, prehajpovaná minimalová vlna už nebavila a veľkí sponzori pomaly navigovali svoje marketingové plány do iných vôd. Do hry prišli lacné letenky, ktoré z Berlína spravili dostupnú víkendovú destináciu mladých, párty-chtivých Europánov. V roku 2008 sa objavil film Berlin Calling, ktorý to celé zaklincoval a dotvoril globálny mýtus o techno meste, ktoré nikdy nespí. Započítajme gentrifikáciu, rozbiehajúce sa „air bnb aktivity“ a večný boj s miestnymi developermi. Kulisy ako stvorené pre novú knihu…
Lost and Found
Počúvate Funken Gruven podcast číslo 9. Ako ste si všimli opäť z Berlína. Tobias Rapp je novinár, ktorý sa do nočného života veľkomesta ponára pravidelne a rád. V knihe Lost and Sound spája subjektívne zážitky z pártys s pohľadom hudobného kritika a dôsledného sociálneho pozorovateľa. Výstižný je aj samotný názov knihy. Slovná hračka „lost and found“ definuje hlavnú myšlienku celého textu: Premenlivosť. Dočasnosť. Premena. Je to zvláštne, pretože nestálosť, prchavosť sa považujú skôr za črty popkultúry. Hit za hitom, módne trendy ktoré sa striedajú v čoraz kratších intervaloch, povrchnosť. Techno akoby potrebovalo nájsť samé seba, určitú rovnováhu a počas týchto desiatich rokov sa postupne vrátilo späť do klubov. Možno v úprimnom úsilí o sebazáchranu a možno v snahe vytvoriť jedinečný subkultúrny produkt postavený na „čare špinavého a autentického undergroundu“.
„Všetko, čo je komerčné, stráca svoju príťažlivosť a lesk,“ tvrdí autor a pridáva množstvo ďalších zaujímavých postrehov, argumentov a súvislostí:
„V roku 1979, po veľkom krachu gramofiriem sa disco stiahlo do klubového undergroundu. Jedným z efektov bol vznik nových hudobných postupov foriem. Strojový rytmus, integrácia nových zvukov a štýlov viedla o niekoľko rokov k vzniku house music. Podobne to bolo aj s technom v Berlíne. V 90-tych rokoch bol rave na vrchole so všetkým, čo k tomu patrí. Na prelome milénií komerčná bublina spľasla, hudba sa vrátila do klubov, aby sa neskôr v novom šate opäť vrátila.“
V Berlíne je HOUSE subžánrom TECHNA
Ak vám v našej recenzii chýba slovo house music, nečudujte sa. Pre samotného autora je house music prvým, základným názvom hudobného žánru, ktorý označuje elektronickú tanečnú hudbu. Je pre neho z historického hľadiska otvorenejším a širším konceptom ako techno. V Berlíne to ale neplatí, resp. je to presne naopak, techno je tu nadradeným pojmom a house len sub-žánrom. Inak povedané, techno je hudba s rovným bum bum bum, house je hudba s rovným bum bum bum, do ktorej speváčka spieva „Release me“!“ To len, aby ste to vedeli vysvetliť známym.
Kniha Lost and Sound nemá zámer vysvetliť či spomenúť všetko. Nie je to lexikón. Jej podstatná časť sa točí okolo klubov Watergate, Berghain, Bar 25, Tresor, v závere ponúka inšpiratívne recenzie 20 platní, ktoré vyjadrujú hudobné smerovanie berlínskeho zvuku v rokoch 2000 až 2009, ale aj typicky novinársku reportáž o 39 ročnej Kerstin, ktorá stále pravidelne vyráža na párty a spôsobuje tým starosti svojej 19-ročnej dcére. Tobias pridáva sondu do zákulisia hudobného programu Ableton, filozofické zamyslenie na tému „čo vlastne robí techno technom?“, zaujíma ho aj fungovanie marketingu labelov, v rozhovore s Dixonom odhalí tajomstvo úspechu značky Innervisions.
„Každý úspešný label je v prvom rade agentúra na vytváranie vkusu. Nestačí, že máte vkus, musíte ho presadiť, nájsť správny timing, cit a byť sebavedomý.“
EASYJET SET a TURISTI
Poďme k tomu podstatnému, čo podľa našej recenzie robí knihu naozaj výnimočnou. Sú to dve dve témy, ktoré sú aktuálne aj v roku 2020 a zdá sa, že budú určovať debatu aj v rokoch najbližších. Prvou je „Easyjetset“ fenomén, ktorý je úzko spojený s párty-turizmom a gentrifikáciou a druhou, čoraz užšie prepojenie záujmov mesta a tanečnej subkultúry, s čím zas súvisí problém developerských aktivít. Všetko absolútne aktuálne aj dnes, ak sledujete napr. dianie okolo ukončenia nájmu známeho berlínskeho klubu Griesmühle v mestskej časti Neuköln alebo finančnej pomoci mesta klubom počas korona krízy. Pre nás, Slovákov, sú to, pochopiteľne, absolútne neznáme vody. Keď sa povie Berlín, rozsvietia sa vo väčšine z nás kontrolky ako napr.: lacný víkendový pobyt, berlínsky múr, návšteva nejakého nočného klubu, drogy, techno a zbožné ospevovanie „aké je to tam skvelé“. To ide ruka v ruke so šomraním, ako to „u nás nefunguje“. Práve kniha Tobiasa Rappa podáva v tomto ohľade vysvetľujúcu pomocnú ruku. Samozrejme len tým, ktorí sa neuspokoja jednou insta fotkou pre Berghainom.
AKO TO FUNGUJE V BERLÍNE
Podrobne analyzuje napr. činnosť Berlínskej klubovej komisie, ktorá zastupuje záujmy klubov a spolu s mestským zastupiteľstvom koordinuje ich aktivity. Slovo dostane aj kultúrny senátor, aktivisti zaujímajúci sa o lokálnu politiku, nadšenci, ktorí kultúru mesta vidia v širšom kontexte. Mesto tak má k dispozícii vzdelaného, schopného komunikačného partnera. Profitujú z toho všetci. Zo začiatku sa kluby v Berlíne vnímali ako bary alebo reštaurácie. Dnes je spoločným cieľom ich podpora. Sú vnímané ako hospodárske ale aj kultúrne centrá, ktoré fungujú v symbióze so záujmami mesta. Jednoduché, že? Netreba však zabudnúť, že sa to nestalo zo dňa na deň. A, hlavne, iniciatíva prichádzala najmä zdola. Nebojte sa, autor neidealizuje, ani nepadá do ľavičiarskych utópií, v knihe dokonca nenájdete ani jednu patetickú úvahu v štýle „vtedy a vtedy to bolo super…“.
Druhou témou je párty-turizmus, ktorý spolu s tým klasickým mení podobu európskych miest, a aj klubov.
„Ak existuje nejaká podoba Easyjetsetu, tak tento večer sú to dvaja Francúzi, okolo 20-ky, ktorí si na bare objednali vedro s ľadom, fľašou vodky a 7 redbullmi. Platia stovkou. Sú buď príliš veľkorysí alebo opití, v každom prípade sa niekam vyparili a prekvapený barman ostal stáť s výdavkom za barom.“
Jeden anglický hudobý kritik nazval takýchto ľudí „masoví bohémi na éčku“. Celkove, väčšina hostí v klube sú víkendoví turisti, ktorí sa neodvážili so sebou zobrať do lietadla drogy a žiadne nezohnali ani cestou do hotela. A tak sa nalievajú vodkou s red bullom. Lietadlo sa stalo dostupným taxíkom. Za pár euro. No nekúp to. Easyjetraver je obrazom nového milénia. Jeho príchodom sa zmenila klubová geografia Európy. Bez jeho prítomnosti by každý tretí klub v Berlíne mohol zavrieť. A hostely tiež. Taká je realita.
„Aj Mišela z Milána môžeme označiť za Easjetravera. Dal som sa s ním do rozhovoru v rade pred Berghainom. Má 22 a v Berlíne nie je prvýkrát. Chodí sem pravidelne, má rád minimal a label Perlon. Plánuje sem prísť v lete na pár týždňov.“
Zlé jazyky tvrdia, že skutočne tvrdé berlínske jadro clubberov tvorí tak 400-500 ľudí, všetci ostatní sú tu len na návšteve. Mnohí z návštevníkov ostávajú, pracujú v novovznikajúcich startupoch, prenajímajú spoločné byty a nechtiac tak menia pôvodný ráz celých štvrtí. Výsledkom sú vyššie nájmy a postupné vytláčanie domácich starousadlíkov. Veľkým dielom k tomu prispieva air-bnb model, ktorý susedské komunity a trvalé sociálne podhubie ulíc, blokov a štvrtí mení na dočasné ubytovanie ľudí bez hlbšieho vzťahu k danému miestu. Poslednou kvapkou sú aktivity lokálnych developerov.
BOŽSKÝ RICARDO!
Dj-skou tvárou knihy je bez debaty RIcardo Vilallobos. V kapitole s názvom „Der Ricardo“ ho autor zaraďuje k najväčším djským menám prvých rokov nového milénia. Okrem neho sa k súvislejšiemu slovu v knihe dostávajú aj Len Faki, Efdemin a Dixon. „Produkcia hudba je fotografia z budúcnosti,“ uzatvára dlhý rozhovor o berlínskej scéne Ricardo. Hoci sa s jeho menom spájajú predovšetkým búrlivé excesy a neuveriteľné storky, v knihe sa drží skôr sociálno-hudobného kontextu. Podobne aj Len Faki, ktorý predstavuje jedného z rezidentov klubu Berghain. Autor veľmi precízne analyzuje jedinečnosť miesta a soundu. Napríklad netradične dlhé trvanie setov v tomto klube, ktoré dáva DJ-om možnosť úplne iného vyjadrenia, stavania príbehu a práce s parketom. Oroginálny je aj zvuk labelu Ostgut Ton, ktorý má v tomto klube svoje korene.
„Táto hudba odzrkadľuje skúsenosť 90-tych rokov, nie je nostalgická, nevracia sa do minulosti. Hoci čerpá z histórie klubovej hudby, cítiť v nej temnú surovosť a špecifickú vitalitu, ktorú si v inom klube neviem predstaviť. Táto hudba vyjadruje vysoký stupeň stotožnenia sa s klubom, zvuk sa tu vyvíja spolu s priestorom. Platne sa prvýkrát testujú práve tu, Berghain je ich referenčným rámcom.“
ZHRNUTIE KNIHY LOST AND SOUND
A sme na konci. Lost and Sound je pozoruhodným dielom. Kritici tejto knihe vyčítajú istú žánrovú chaotickosť, na druhej strane chvália zrozumiteľný jazyk a vynikajúce analýzy. Súhlasíme, dobrá tretina knihy vznikla z článkov samotného novinára, zvyšok je doplnený v spolupráci s tímom ľudí. Rukopis človeka, ktorý je doslova intímne spätý s tanečnou hudbou, je však aj napriek tomu jasne čitateľný. Tobias Rapp otvára knihu zamyslením o konci techna. Končí konštatovaním, že, naopak, nikdy nebolo viac kreatívne a zaujímavejšie ako dnes. To všetko medzi tým stojí určite za prečítanie. Ale nechajme na záver prehovoriť samotného autora:
„Na konci stojím na parkete, okolo mňa mladé Španielky, pár anglických chlapcov, vedľa DJ pultu sa baví ďalšia malá skupinka. DJ Mike Vamp púšťa známu housovú klasiku. Môj plánovaný odchod sa mierne posunul, za oknami svieti ranná obloha, na východe zafarbená do odtieňov ružovej. Pokojná hladina Sprévy pripomína skôr jazero ako rieku. Na terase sa baví hlúčik ľudí. Pomyslím si: Všetko je v poriadku.“
Ak sa vám náš podcast páčil, sledujte nás na Spotify alebo iTunes, lajknite našu stránku Funken Gruven na Facebooku a Instagrame. Lúči sa s vami Good Mood. Ahojte.
